Tergilskí hraničiari

Nemnohí poznajú týchto potomkov Hraničiarov Severu, potomkov Dúnedainov z Arnoru. Vychovaní svojimi Dúnedainskými otcami, prevzali ich nesmierne spojenie s prírodou a silu v boji.

Ich výzor nie je vábny, zvyčajne sú odetí v sivej či tmavozelenej farbe. Preto ich mnohí ľudia či hobiti považujú za nebezpečných či nedôveryhodných, no v skutočnosti práve vďaka nim sú ich domovy v bezpečí. Hraničiari sa zvyknú nenápadne pohybovať po Eriadore, chrániac pred silami temnoty územia, ktorými prechádzajú. O ich hrdinských činoch sa však málokto dozvie a sotva by o nich spieval nejaký bard.

Najčastejšie uprednostňujú luk a šípy, avšak mnohí si radšej zvolia za zbraň meč. Pokiaľ to nieje nevyhnutné, nezapájajú sa do boja zblízka a využívajú svoju nenápadnosť na prekvapivé prepady.

Po tom, čo poslední Dúnedaini odcválali za Aragornom do Gondoru, niekoľko stoviek Tergilov ostalo strážiť rozsiahle hranice Eriadoru. Odrážajú útoky škretov z Morie a bránia brody na rieke Gwathló, či zničené pohraničné mesto Tharbad. Práve tu sa pred pár dňami stretla skupina Tergilov, ktorí večer pri ohni spomínajú na prazvláštny predmet menom Oheň Orthancu. Aj na uštvanú, no hrdinskú, rohanskú jazdu, ktorej pomáhali pred prenasledovateľmi z Dúnlandu, na stretnutie s nevídanými bojovníkmi z Umbaru, Čiernymi Númenorejcami, a na mier ktorý štyri skupiny dohodli. Potom však zistili že boli klamaní a Sarumanov Oheň Orthancu preto tajne zničili, sledujúc ako si nič netušiaci Númenorejci odnášajú na loď len jeho neškodnú schránku. A mnoho ďalšieho sa odohralo, ale už sa im o tom ani nechce vravieť, beztak sa tomu ťažko verí.

Smútia za svojimi padlými z mnohých bojov a naviac ich opustili ich Dúnedainskí druhovia. Tiež by chceli bojovať po Aragornovom boku.

A tak si na ich víťazstvo a odvahu pripili.